Ako som v posilovni stretol svoju lásku

[Niklas]

Keď som mal dvadsať, moja priateľka otehotnela. Mala sedemnásť. Čestne sa priznám, že som to nečakal. Najprv som bol do nej zaľúbený, lenže ona bola potom akási divná. Neskôr som zistil, že psychicky chorá. Tajila to a ani sa jej nečudujem. Vtedy v našom meste bola taká doba, že každý s psychickou chorobou bol ihneď vylúčený zo spoločnosti. Chcel som ten vzťah ukončiť, ale bolo neskoro. Vzali sme sa. Na nátlak jej rodičov, lebo to boli silne veriaci ľudia. Narodila sa nám dcéra. Dali sme jej meno Sylvia. Matka po pôrode nejavila o naše dieťa žiadny záujem, mal som dokonca pocit, že sa svojej dcéry bojí alebo niečo také. Ale všetci mi len hovorili: „Pochop to, je chorá.“ A časom sa to zhoršovalo. Manželka začala mať halucinácie, posielal som ju na psychiatriu, len jej rodičia stále vraveli: „Nechaj ju, nech nikam nejde, čo by na to povedali susedia, keby vedeli, že naša dcéra má nejaké problémy.“ No a krátko na to sa moja žena zabila. Skočila pod vlak. Netvrdím, že to bola samovražda, možno len mala nejaké halucinácie. A jej rodičia si vzali do hlavy, že je to moja vina. Že keby odo mňa neotehotnela, nestalo by sa to.
Ostal som sám. Musel som sa starať o dieťa, popri tom som študoval na vysokej škole. Ešte dobre, že mi pomohli moji rodičia. Iní by na mojom mieste začal piť. Ale mňa môj osud priviedol do posilovne. Je zo smiešne, ale činky a závažia mi pomáhali zabudnúť na realitu okolo mňa. Cvičil som. Najprv raz za týždeň, potom každý deň. Necvičil som rozumne, presiľoval som sa, namáhal stále tie isté partie, mal som svalovky, od vyčerpania odpadával v práci. Ako čas bežal, začalo sa mi dariť. V dvadsiatich piatich som mal titul a začal som podnikať. Za desať rokov som sa stal bohatým a váženým podnikateľom. Za celých tých desať rokov som mal len dva okruhy záujmov – moju dcéru a posilovňu. Neviem, čomu som sa venoval viac. Asi dcére. Tá na mňa síce občas pozrela takým vyčítavým pohľadom, akoby chcela povedať: „Ocko, poď už domov, nebuď stále len v práci alebo v posilovni,“ ale inak to bolo poslušné a milé dieťa. Ale ona nechápala, že cvičenie, to je moja droga, bez ktorej neviem žiť. Jediný sval, ktorý som neposiloval, bol ten medzi nohami. Po smrti svojej ženy som nemal chuť na sex.
Keď mala moja dcéra osem rokov, zoznámil som sa s jednou prsatou krásavicou. Bola odo mňa staršia o sedem rokov. Netúžila po ničom inom, len po sexe. Ani sa tým netajila. Táto známosť mi nesľubovala vzťah, len občasné stretnutia a nezáväzný sex. Tá žena bola dôkazom toho, že aj ženy vedia vychutnať sex bez lásky. Sexu sme si užívali naozaj veľa, ale nenapĺňalo ma to. Chcel som čosi viac. Aj ten sex bol monotónny, bez fantázie. Jediné, čo moju partnerku bavilo, bolo ležať na chrbte, pričom ja som ležal na nej, potil sa a snažil priviesť ju k orgazmu. Bolo to monotónne a namáhavé, vyžadovala to aspoň raz denne. Keď som si s ňou večer líhal, mal som pocit, že idem na celonočnú šichtu do soľnej bane. Nevenovala sa žiadnemu športu, čo bolo u mňa mínus (ak, pravda, nerátame sexuálne maratóny). Po mesiaci som sa s ňou rozišiel. Vzala to veľmi športovo. Pravda, dcéra sa o tom nikdy nedozvedela. Nebolo to nutné.
Keď mala moja dcéra trinásť, začala do našej posilovne chodiť jedna Rakúšanka. Keďže viem nemecky, dali sme sa do reči. Dozvedel som sa, že žije striedavo v Rakúsku a na Slovensku a pracuje ako fitnesmodelka a podnikateľka. Bola krásna, venovala sa fitnesu, plávaniu a trochu aj bicyklovaniu. Mala silikónové prsia. Keď sa o niekom na Slovensku povie, že je modelka a má silikóny, všetci hneď ohrnú nos a dotyčnú považujú za prostitútku a zlatokopku. Ale v Rakúsku, tam je to iné. Je naozaj seriózna modelka, ktorá si zarábaním peňazí našetrila na vlastné podnikateľské aktivity, najmä v oblasti športu a fitnes. Nikdy som si nemyslel, že mať silikóny je čosi nenormálne, mnohé ženy pokrytecky o ženách so silikónmi vravia, že sú to zakomplexované chudery, a pritom im v duchu závidia. Proste Anna (lebo tak sa volá) mala malé prsia a tak si ich dala zväčšiť, aby bola na fotkách krajšia. Už od začiatku som k nej cítil sympatie. A ona ku mne. Šport nás dal dokopy. Teraz som už nechodil do posilovne preto, aby som si tam týral telo a zabúdal na svoju prvú ženu, teraz som tam chodil kvôli nej. A sympatie postupne prerástli v lásku. Bola odo mňa o sedem rokov mladšia, to nie je až taký veľký rozdiel. O sexe sme spočiatku nehovorili. Prišlo to spontánne, keď sme boli trošilinku pripití. A bolo to krásne. Veľmi uvoľňujúce, jemné a pritom spontánne. Anna nemala strach experimentovať v posteli. Pri tom mi povedala: „Ty ho máš ako zo žuly.“ Neviete si ani len predstaviť, ako niečo také chlapovi zdvihne sebavedomie. Samozrejme, v duši ma občas kvárila myšlienka, ktorá sa zavŕta do hlavy každému bohatšiemu vdovcovi. Či Anna nie je zlatokopka. Lenže potom som si pozisťoval stav jej majetku a zistil som, že je oveľa bohatšia ako ja. Akurát sa tým nechválila.
Mala plno kladných vlastností, bola veľmi múdra, vtipná, zábavná, láskavá, kvôli mne sa naučila aj trochu po slovensky. Pravda, nikto nie je dokonalý. Anna bola trošičku bláznivá, mala mierne uletený humor, ale tým nechcem povedať, že by bola nezodpovedná. Viackrát sa sklamala v láske a to ju naučilo byť zodpovednou za svoj život.
Všetko bolo perfektné, perfektný bol sex, experimentovali sme s erotickou bielizňou aj s pomôckami, plnil som si tajné sny, perfektne sa nám darilo v práci, bol som si už na 100 percent istý, že je to tá pravá. Ostávalo už len jediné. A toho som sa najviac bál. Zoznámil som Annu s mojou dcérou. Anna bola Sylviou nadšená, s lásky ku mne nemala problém mať nevlastnú dcéru. Chcel som, aby tie dve vychádzali ako dobré kamošky. Ale tu som sa prepočítal. Sylvia Annu úplne odmietla. Nečakal som, že bude skákať od radosti, ale toto ma riadne zaskočilo. Anna sa takmer rozplakala, Sylviu som nespoznával. No a odvtedy mám problém. Sylvia Anne vyčíta, že jej ukradla otca, že sa votrela do rodiny, že zabrala miesto jej mŕtvej matky, že je zlatokopka, ktorá si ma chce vziať len pre peniaze atakďalej. Snažil som sa jej to vysvetliť, že toto je veľmi nerealistické hodnotenie situácie, ale dcéra na nič nebrala ohľad. Možno to, čo teraz poviem, vyznie surovo, ale Anna je pre moju dcéru lepšia matka ako jej biologická matka. Dcéru mám rád ako otec miluje svoju dcéru. Annu mám rád ako manžel manželku. Pre obe je v mojom srdci dosť miesta. Sú muži, to nespochybňujem, ktorým Ale dcéra sa zaťala.
Netrvalo dlho a s Annou sme sa vzali. Nebol to žiadny neuvážený krok, dobre sme si to premysleli. Bol to obyčajný civilný sobáš s pár hosťami. Ja žiadnu rodinu nemám a ona okrem sestry a starej mamy tiež nie. Niektorí si možno pomyslia, že mi stvrdol penis a vďaka tomu nedokážem reálne uvažovať alebo že sa teším len na noci so svojou manželkou a na jej veľké prsia. Ale mne sa pri pohľade na Annu rozbúchalo srdce, cítil som sa ako mládenec, ako nesmelý školák. Na Anne si vážim množstvo vecí, obdivujem ju ako človeka.
Po svadbe sa Anna presťahovala z Rakúska na Slovensko. Už to bol od nej veľký krok, veď každý Slovák uteká do Rakúska, nie naopak. Moja dcéra, hoci vie slušne po nemecky, sa tvári, že Anne nič nerozumie. A Anna sa preto naučila obstojne po slovensky. Už neviem, koľko ďalších ústupkov by mala urobiť.
Život v našej spoločnej domácnosti sa zmenil zakrátko na hotové peklo, tá nenávisť a to napätie bolo všadeprítomné. Aj s naším intímnym životom to išlo dolu vodou, Sylvia zámerne nerešpektovala takú vec ako zaklopanie pred vstupom do spálne. Sex sme mali len za hlbokej noci, v spálni za zamknutými dverami, robili sme to v najväčšej tichosti. Obaja sme sa báli, že za dverami je dcéra a počúva nás. Ani jeden z nevedel užiť. Raz sa mi zdôverila, že by chcela mať dieťatko, s čím ja nemám problém, ale vedel som si živo predstaviť, ako by reagovala Sylvijka.
Po čase sme išli na niečo také ako rodinná terapia. Zo záveru vyplynulo, že Sylvia sa obaľuje do panciera samoty a nedôvery, čo nebola žiadna novinka. Ale to jej brnenie má jednu slabinu. Sylvia podľa neviem akého psychologického testu veľmi túži po súrodencovi. Pani psychologička nám odporúčala, že máme popracovať na bračekovi alebo sestričke a potom, až bude „robota“ hotová, to len oznámiť dcére.
A tak už niekoľko mesiacov každú druhú - tretiu noc vytrvalo pracujeme na dieťatku. Zatiaľ sa nám to nedarí, ale nevadí, sme vytrvalí.

[akko69]

To je ako tvoj skutočný príbeh?

[Niklas]

Ano. Trochu neobvykly, to uznavam, ale pravdivy.